terasyVinohrady a víno po stáročia ovplyvňovali každodenný život vo Svätom Jure. Stali sa hlavným motívom všetkého diania v meste, zdrojom bohatstva a sebavedomia mešťanov. Pri zakladaní viníc bolo potrebné vyklčovať lesy a prekopať pôdu pred vysadením viniča. Odstraňovanie skál bolo pravidelnou činnosťou, ktorú po stáročia vykonávali celé generácie. Práce sa začínali spravidla vo februári rezom prebytočného dreva. Vyrastené mladé letorasty sa priväzovali ku „štekom“ – agátovým kolom. viazanie pantom Pôvodným viazacím materiálom bola tráva „pant“, ktorá sa pred použitím namáčala a šliapala pri studničkách. Nasledovala kopačka vidlami, pod viničom sa nechávala „jamka“ na zachytávanie dažďovej vody. Proti hubovým chorobám viniča sa používali postreky modrou skalicou, niekedy s pridaním síry. V máji sa začínala „zelená robota“ – vyplievanie neproduktívnych letorastov, skyprovala sa pôda, ničila burina a podľa potreby sa postrekovalo. Začiatkom augusta začínali dozrievať prvé skoré sorty hrozna na výrobu burčiaka. Oberačky pokračovali v septembri a októbri, podľa dozrievania jednotlivých odrôd viniča. oberačka, voz s kaďami Pri oberačkách vinohradníci znášali hrozno v „putniach“ na chrbte k pristaveným vozom s koňmi alebo volmi. Tam ho vysýpali do kadí a odvážali do „prešovní“ v meste. Hrozno sa tĺklo alebo mlelo, plnilo do lisov a „prešovalo“. Mušt vo vysušených a vysírených drevených sudoch kvasil a prechádzal fázou burčiaka, rampáša a mladého vína. Po čase sa víno stáčalo, čím sa oddelilo od kvasničných kalov. Pred stáročiami bola najviac cenená odroda Viridula, z ktorej sa vyrábalo jedinečné víno – svätojurský samotok. V priaznivých rokoch bobule napadla ušľachtilá pleseň, čím došlo k zosušeniu a zvýšeniu cukornatosti hrozna, ktoré získalo figovú chuť. Takéto hrozno sa starostlivo vyberalo, zmiešalo sa s čerstvým hroznom v pomere 6:1 a šliapalo sa v kadiach, kým scvrknuté bobule Viriduly nenasiakli čerstvou hroznovou šťavou. Vyprešovaný mušt potom kvasil v osobitných súdkoch. Takýmto spôsobom sa dodnes vyrábajú sladké tokajské vína (výbery), no svätojurský samotok sa vyrábal už dávno pred nimi.

Najvýraznejší zlom vo vinohradníctve nastal koncom 19. storočia, keď bol aj vo svätojurskom chotári zaznamenaný výskyt fyloxéry (Phylloxera vastatrix). Táto voška, parazitujúca predovšetkým na koreňoch viniča, bola do Európy privezená spolu s americkými odrodami viniča a za niekoľko desaťročí zničila väčšinu pôvodných viníc. Odolnosť voči fyloxére bolo možné získať iba štepením európskych odrôd na americké podpníky. nove Po prevzatí viníc od súkromných vlastníkov v polovici 50-tych rokov 20. storočia poľnohospodárske družstvo postupne prešlo na nový spôsob pestovania viniča – na drôtoch natiahnutých medzi betónovými stĺpmi. Vinič bol vysadený v širších sponoch, čo umožnilo obrábanie, hnojenie a postrekovanie traktormi. Vtedajšia vinohradnícka produkcia však bola zameraná na kvantitu a produkovali sa hlavne priemerné stolové vína. V súčasnosti čoraz viac vinohradníkov obrába svoje vinice systémom integrovanej produkcie, pri ktorom sa kladie dôraz na zachovanie prirodzenej funkcie agro-ekosystémov. Minimálne každé druhé medziradie je zatrávnené, počet rodiacich krov nesmie klesnúť pod 2000 kusov na hektár, obmedzené je hnojenie umelými hnojivami a na ochranu proti chorobám sa používajú iba povolené prípravky. Tento spôsob pestovania hrozna prispieva nielen k ekologickej rovnováhe, ale výraznou mierou ovplyvňuje i tvorbu krajiny a trvalé udržanie bohatej biodiverzity flóry a fauny. Dnes v chotári dominujú štyri biele odrody viniča: Müller Thurgau, Rizling vlašský, Rizling rýnsky a Veltlínske zelené, vysadené zhruba na 70 % plochy. Modré muštové odrody, predovšetkým Frankovka modrá, Svätovavrinecké a André, zaberajú iba 10 % plochy. Priemerný vek vinohradov je 30 – 40 rokov, ale každoročne pribúdajú aj obnovené výsadby. Veľká časť pôvodných viníc však ostáva neobrobená a pustne, hlavne kvôli komplikovaným vlastníckym vzťahom alebo nezáujmu majiteľov.